Dharma

Existujú zákony, ktoré platia pre všetkých bez výnimky. Ako by povedal klasik, „můžeme se o tom přít, můžeme s tím nesouhlasit, ale to je tak všechno, co s tím můžeme dělat“. Tie zákony nie sú nič menšie, ako zákon Života, Univerza, Boží zákon či zákon Prírody. Takže ku výroku klasika dodávam: „A nazvať ten zákon môžeme, ako chceme“. Napríklad aj dharma. Znie to príliš abstrakne a nepoužiteľne pre život?

„Dharma je to, čo je vrodená a zásadná podstata vecí.“
(Harish Johari)

A týmto by som mohol hneď aj skončiť. Harish Johari uvádzal niekoľko príkladov, ako napríklad ten, že dharmou ohňa je horieť a dharmou hladného človeka je najesť sa. To sa mi zdá jednoduché – podstatou ohňa je horenie a prirodzenou činnosťou či túžbou hladného človeka je jedenie. Dharma by teda pokojne mohla mať aj alias „zdravý sedliacky rozum“, hoci je pomerne lákavé premenovať ju na „podstatu javu“.

Dôvodom, prečo z dharmy môže byť robená veda je fakt, že jej súčasťou sú aj etické zásady a morálka a o tých sa nevedú len debaty, o tých sa vedú aj krvavé boje. Ani etika, ani morálka však nie sú celou dharmou a ani nad ňou nestoja, len kopírujú jej základné obrysy, tvoria „lešenie budovy“. Toto lešenie však nie je celou stavbou, obzvlášť nie, ak obhajcovia (jedinej) pravdy a etiky zabudnú, že základným kameňom dharmy je súcit.

Zatiaľčo dharma označuje súbor pravidiel, platných pre všetkých, my, ľudia, máme mnoho individuálnych odlišností. Rodíme sa do rôznych podmienok a tie nás formujú; a pretože neexistujú ideálne podmienky, nie je možné úplne sa riadiť zákonom predpísaným nejakým náboženstvom alebo iným jedincom. Každý človek sa potrebuje naučiť prijímať taký priebeh života, aký najlepšie vyhovuje jeho vlastným podmienkam – geografickým, ekonomickým, spoločenským atď. A toto prijatie a žitie podľa svojich podmienok nazýva hinduizmus zbožnosťou – sudharma.

Náboženské pravidlá, etika, zažitý morálny konsenzus, to všetko sú dôležité, ale len vonkajšie pomôcky pri hľadaní vlastnej podstaty a vlastnej cesty ku slobode, akonáhle však začneme chápať zbožnosť – našu vlastnú sudharmu - stanú sa rituály zbytočnými a náš život sa stane oslavou plnosti, spokojnosti.

Ku termínom dharma a suddharma sa Harish Johari vo svojej knihe často vracia pri výklade iných termínov použitých v hre Líla a mne jeho vysvetlenia postupne zapadajú do seba ako kamienky do mozaiky. Páčilo sa mi napríklad, ako opísal suddharmu hudobníka – tvoriť hudbu a tým oslavovať život. Je relatívne jednoduché predstaviť si takéto suddharmy. Čo však je suddharmou nás, ktorí máme obyčajné zamestnania a obyčajné životy? Aká je naša rola v hre života? Vieme, aké sú naše kvality a vieme ich používať?

Nikto z nás nemusí čakať na znamenie, kedy môže začať používať svoju, silu, tvorivosť, odvahu či iné kvality. Nemusíme byť umelcami aby sme mohli byť tvoriví, nemusíme sa obklopovať slabochmi, aby sme mohli byť silní, nemusíme čakať na moment strachu, aby sme konečne prejavili odvahu. Kým sa koleso dharmy točí, prichádzajú nové šance.